láska je presvedčenie o nepominuteľnej hodnote milovaného. Preto práve ona je najväčšia – predstavuje totiž absolútny horizont každej skutočnej  nádeje. Milovať – podľa Paula Ricouera – znamená vidieť v milovanom večnú bytosť. 

Kým sme mladí, naše perspektívy sú plné nádeje. Ako starneme, vyhliadky sa míňajú, nádej má čoraz menší priestor na svoje očakávanie. Napokon dospejeme k miestu, kde už niet žiadnej možnosti. Nádej sa už vo svete tu a teraz nemá o čo oprieť. Stojíme nad posteľou, v ktorej umiera milovaný človek. Čo urobí láska? Vzdá sa? Koho bude vidieť pred sebou? Biologický stroj, ktorý sa opotreboval. O pár chvíľ sa z neho stane iba hŕbka biologického odpadu. Alebo sa láska odhodlá na nemožné a uvidí v umierajúcom večnú bytosť, ktoré sa vyzlieka zo svojho časného bytia a vstupuje do večnosti? Ak má nádej  potvrdiť lásku, musí svoje zdroje čerpať z viery. Iba viera totiž vidí, že v Bohu nie je nemožná žiadna vec.