niekde na periférii sa dala zachytiť debata o našej zodpovednosti ako člena medzinárodného spoločenstva a či predsa by sme nemali tomu Afganistanu pomôcť ako štát, a nielen fyzické osoby suplujúce jeho úlohu (Wanda Adámik Hrycová je neuveriteľná superžena). Viac ako naša zodpovednosť kričalo lobovanie Borisa Kollára, že aj tých 10 potenciálne prijatých utečencov z Afganistanu je príliš a treba to zrušiť. Dno politickej scény na čele so sociálnym demokratom RF nezabudlo použiť na kampaň aj túto situáciu rúcajúcu životy miliónom ľudí. 

Na svojom Instagrame som zdieľala informácie z teroristicky okupovanej krajiny a okrem zhrozených správ na to, čo sa tam deje, som dostala aj pár iných, ako zas nevieme, koho si sem donesieme a ak pomôcť, tak sa ich opýtať, čo potrebujú vo svojej krajine. Rovnako mi prišla správa, že keď v roku 2004 u nás boli žiadatelia azylu z Iraku a Afganistanu, nikomu to neprekážalo. Samozrejme, že nie. Vtedy u nás boli predsa najväčším problémom Maďari. Neviem, či to je rozmaznanosť z toľkoročného mieru, v ktorom žijeme, alebo jednoduchý nezáujem o životy iných, ale aj keď na Slovensku nejde o nič nové, tak nevychádzam z úžasu. Čo sme to preboha za ľudia?