obchádzanie Bieloruska nie je „iba“ aktivistickou  reakciou súkromných spoločností na únos.  Je to aj ich  „pragmatická“ úvaha,  keďže aerolinky aj komerčne môžu pocítiť obavy pasažierov z preletov nad diktatúrou, ktorá – aj za sprievodu stíhacieho letectva – odkláňa lety na pristávaciu dráhu v Minsku podľa toho, či je alebo nie je na palube kritik, respektíve „nepriateľ“ režimu. Ak sa na osud novinára, ktorý viedol z Varšavy najsledovanejší nezávislý „protilukašenkovský“ web,  pozrieme, takpovediac, globálne, tak pokiaľ takýto teroristický akt bieloruskému režimu prejde bez medzinárodných dôsledkov, tak mnohí ďalší autokrati si položia (rečnícku) otázku: „Ak môže Lukašenko, prečo nie aj ja?“ Napríklad Baššár al-Asad,  ajatolláh Chomejní, Bin Salmán, Erdogan, alebo – prečo nie? – Vladimír Putin.

Samozrejme, je to iba domnienka, avšak za ruskou  reakciou (odvetou?), keď zrušili asi tri spoje do Moskvy, ktoré sa chceli vyhnúť bieloruskému vzdušnému priestoru,  mohla stáť aj takáto úvaha. A to aj keď sa musí  uznať, že presmerovať „transsibírske“ linky do ázijských destinácií by leteckým spoločnostiam komerčne nevychádzalo.  Nevraviac o Číne, ktorú  obchádzať, vrátane Juhočínskeho mora, by fakticky nebolo možné. Píše to Financial Times, čo je jasnou známkou toho, že bieloruský precedens silno zapôsobil a postrkuje stratégie  predchádzania, respektíve obrany proti  vzdušnému pirátstvu do novej dimenzie.