prečítal som si kdesi o dopravnom lietadle, ktoré tam havarovalo v januári 1956, a hneď bol v tomto dušičkovom čase dôvod vyraziť. Vrch, na ktorom vtedy vyhaslo osemnásť ľudských životov, patrí medzi tie vyššie v tomto pohorí. Aj to zavážilo. Môj výletmi zanedbávaný pes si tú cestu užíval, ako keby teraz náhle deviatakom povolili lyžiarsky výcvik.
Vyšli sme nad inverznú hmlu. Viem, že to je trochu nefér voči obyvateľom dolín a rovín, no my tu v horách máme krásne jesene. Stačí nabrať pár sto metrov nadmorskej výšky a hmla redne, objavuje sa čoraz viac modrého a zrazu vás vyplaví na breh bieleho mora, z ktorého trčia ostrovy okolitých vrchov a hrebeňov. Neodhadol som to s časom a vedel som, že ma zastihne pri zostupe tma, ak ten pamätník skoro nenájdem.
Pár dní predtým som si to bol obzrieť zhora s mojím motorovým padákom, ale nič som nenašiel. Spoľahol som sa na nepresné opisy a naozaj, za chatou postavenou v nádhernom sedielku som našiel starobylú drevenú tabuľku so smerovkou k pamätníku. 150 metrov. Blúdil som rúbaniskom hore-dolu. Slnko zapadalo. Konečne som tú kamennú mohylu zbadal a na nej hrdzavé trosky podvozkovej nohy dopravnej Dakoty.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.