aj bez ohľadu na početnosť poslaneckej frakcie, ktorú z rodnej strany vytrhne, a dokonca aj bez ohľadu na svoje budúce preferencie mení Pellegriniho budúca strana politickú realitu – najmä v tom, že každá kríza v koalícii a každý tvorca koaličnej krízy musí v budúcnosti počítať s reálnou alternatívou z opozície.
Toto je, samozrejme, významný posun reality, keďže spolupráca so Smerom, v ktorom ďalej straší Fico, či s „ĽSNS“ je pre terajšie vládne strany tabu. Možno s výnimkou Kollára, ale to nedelí ani nenásobí. Matovič, Remišová i Sulík síce vyhlásili za tabu aj Smer na čele s Pellegrinim, avšak nie jeho novú stranu. Na priamu otázku, ako vidí prípadnú spoluprácu s Pellegriniho budúcou stranou, Sulík napríklad zopakoval, že v kliatbe sú Smer, SNS a ĽSNS.
Zvlášť znalcom vzťahu Matovič/Pellegrini sa miera pravdepodobnosti takéhoto vývoja môže zdať zanedbateľná. Skutočnosť, že alternatívou výbuchu v koalícii – ako poslednej fázy nejakej krízy – nie sú len predčasné voľby, ale aj jeden opozičný náhradník, je však vážna psychologická zmena s potenciálom ovplyvniť spôsoby nakladania s mocou najmä u Matoviča. Vnímať novú stranu v dlhodobej perspektíve ako novú palicu na SaS a Za ľudí, pretože o tom je reč, sa síce nedá v zmysle, že to bude Matovičova stratégia, ale nová realita bude skrátka taká. Ak vezmeme len deväť mandátov – na čele s Rašim a Žigom – ktoré má zo Smeru údajne už istých, a ešte potenciálne prídavky, tak Pellegrini hrá mocensky de facto „rovinu“ so Sulíkovou i Kiskovou (Remišovej či Šeligovou) stranou.
Debata, že Pellegrini by bol blázon, keby z opozičného komfortu zachraňoval kreslo pre Matoviča,
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.