najmä však obdivujú farebné bodky stovky metrov nad hlavami. Hovoria, aké to musí byť krásne, ako by sa hneď pripli k padáku a vznášali sa sťa vločky pod mrakmi. Ako závidia tým hore. A ja ako pilot padáka počujem v mojej prilbe z vysielačky príkre slová o turbulenciách od letiacich priateľov.
Vidím, ako brutálny stúpavý prúd v južnom kotle zdrapil padák a unáša ho rýchlosťou 9 m/s pod základňu už teraz podozrivo veľkého kumulu, čo sa chystá zmeniť možno na búrkový mrak... (Fascinujúce, v takom stúpavom prúde je človek o desať minút na úrovni Gerlachovského štítu!) Pilot hrubou silou nervózne koriguje pokusy padáka prejsť do niektorého z neletových režimov, čo sa zvyčajne končia pádom na zem či v lepšom prípade použitím záchranného padáka.
Tí na „štartovačke“ mlčia, bojujú so strachom a zvažujú, či pri takom silnom vetre a teplotnom gradiente, turbulenciách a hroziacom vývoji mrakov to radšej nezabaliť. Opálené tváre sú nezvyklo bledé, na latríne vedľa štartoviska v kuse vŕzgajú dvierka. Diváci sa stále kochajú a závidia. Niektorí z tých hore už ľutujú a tiež závidia – nám, čo sme dole. Ak nie ste sociopat, potrebujete silnú vnútornú integritu, aby ste odštartovali.
Potom treba vydržať prvé minúty, keď zadržiavate od napätia dych, tŕpnu vám ruky, občas sa schúlite a reflexívne trháte za riadenie, aby ste udržali padák nad hlavou. To sú tie ťažké jarné termické dni, keď špičkoví piloti lietajú stovky kilometrov a my bojazlivejší máme čas, po ktorom vymäkneme, vyletíme do modrej oblohy spod mrakov a pristaneme. Potom sa pozeráme so zaklonenou hlavou na ostatných a ľutujeme, že sme to mohli ešte vydržať a že tá podvečerná „rozliata medová“ termika by zahladila rany na našom pošramotenom sebavedomí pilota.
Môj čas psychického rozkladu za bigbítových podmienok je momentálne hodina a pol. Veľa pilotov zápasí s túžbou po krásnych zážitkoch, dlhých preletoch, hodinách nalietaných pod krásnymi mrakmi. Brzdí ich však strach. Štartujú čoraz neskôr. Objavujú sa čoraz zriedkavejšie na štarte. Prejdú na motorový padák, ktorý lieta principiálne ináč a bez stresu z termických turbulencií. Viac im to berie ako dáva. Po zime sa na štarte neobjavia a ich výstroj sa objaví v nejakom inzeráte za dobrú cenu.
Takto ako kňaz rozmýšľam, ako bude vyzerať môj kostol prvú nedeľu po skončení obmedzení. Čo urobila s mojimi veriacimi duchovná turbulencia spôsobená pandémiou. Búrka v zabehanom systéme veľkonočnej spovede, absencia veľkonočných sviatkov – a tu na východe sa nesvätili ani len veľkonočné jedlá! Tá voňavá pripomienka plynutia času a v mnohých rodinách, žiaľ, aj jedno z posledných pút v spojení s farnosťou a kňazom. Skrátka, veľmi zlá letová sezóna pre duchovný rozlet.
Priveľa turbulencií, emócií strachu zo smrti, z času tráveného s manželkou či manželom a najmä s deťmi. Ako brutálne sme sa od sobáša zmenili a kam sa podela tá nežná láska... Šok zo zraniteľnosti vlastného ja a ekonomických pádov.
Asi sa dosť ľudí vytratí, využijúc prestávku v „sezóne“. Zmierujem sa s tým, že už neprídu. Že to spoločenstvá veriacich poznamená, tak ako to poznamenalo mnohé manželstvá a iné vzťahy. Mnohí z tých, čo sa kochali náboženským životom na Slovensku, si to museli vyskúšať pri domácej liturgii na vlastnej koži. Nedalo sa ostať v zabehanej pozícii obdivovateľa, museli vzlietnuť. A asi to mnohých vyľakalo. Ale určite mnohí našli v tom zážitku vlastného letu aj zaľúbenie. Na nich sa zvlášť teším. Ako každý rok na tú jarnú termiku.