v auguste a v septembri osudového roku 1914 napísal Krvavé sonety, 34 výkrikov do tupej, vojnovým dymom začadenej prítomnosti a zároveň 34 výkričníkov pre budúcnosť. Pre tú budúcnosť, ktorá je teraz našou prítomnosťou.
V kontexte vypuknutia prvej svetovej vojny sa v úvode 10. sonetu básnik spytuje: „Nuž, človeče, tys’ pánom prírody? Ty že máš právo rozhodovať nad ňou?“ A nato s hlavou v dlaniach, v geste vyjadrujúcom zúfalstvo i zlosť vykríkne: „Prv seba opanuj, skroť kázňou vážnou! Kto pán je nad sebou, ten vývodí, i hrdina je pravej slobody, bo s každým zdieľny na nej mierou riadnou...“ A čo ak nie? Čo ak sa človek a Človečenstvo neopanujú? Čo potom? „Inak je otrok len, čo rukou kradnou tak seba, ako iných oškodí.“
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.