rozklad je nechcený scenár, o ktorý „sa starajú“ dve kľúčové postavy – premiér Matovič a podpredseda Sulík. V sporoch, ktoré okamžite pretekajú cez médiá, ako sú „blackout“, veľkonočný „zákaz vychádzania“, policajné manévre či stratégia ďalšieho postupu proti korone, máva obsahovo pravdu predseda SaS. Politicky však zlyháva, keď svojho de facto nadriadeného podrobuje drvivej verejnej kritike (použiť pojem „šialenstvo“ je presne to), v ktorej akoby si hovel, či aspoň sa v nej necíti zle.
Návod k rozlepeniu koalície by to bol ešte i vtedy, keby premiérom bol ktosi menej vzťahovačný ako Matovič, ktorý touto vlastnosťou priam oplýva. Verejne pranierovať aj parodizovať predsedu vlády môžu – a musia – komentátori či analytici, ale nie minister tej istej vlády. Áno, dobre, nejde o neprekročiteľné pravidlo bez výnimky, existujú predsa hranice, keď svedomie či česť nedovolia byť ticho. Sulík však mediálne „rozbabráva“ každé chybné Matovičovo rozhodnutie, hoci druhým dychom hneď uznáva, že v hlasovaní väčšina rozhodla. Iná téma je, že čo asi očakával, keď v koaličnej zmluve netrval na jednomyseľnosti štyroch strán v zásadných veciach (mimo programového vyhlásenia).
Zastaviť facebookový „guerilla marketing“ je preto pre Sulíka imperatív dňa. Inak robí míľové kroky k svojmu zápisu do dejín ako niekoho, kto bol pri rozpade dvoch reformných vlád. Nedajbože dokonca ako kazisveta, ktorý dvakrát vrátil Fica k moci. A hlboko pod čiarou zostane, že zďaleka nie je jediný, a ani hlavný vinník Radičovej pádu rovnako, ako nebude jediný a ani hlavný vinník prípadnej havárie tejto vlády, ktorej je podpredsedom.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.