domček babičky, kde sme ako deti prázdninovali, sa nám zdá po rokoch malý. Lebo sme si ho zapamätali očami dieťaťa. Nečakane narazíme v prítmí chodby hlavou do zárubne. Na pochopenie stačí jediný pohľad na pásik dverí schovaný pri pántoch: kdesi v úrovni pása je tam čiarka s rokom 1978 a vyblednutým Andr. A skratky mien sesterníc a bratrancov tak nahusto, že babička musela využiť všetky farebné ceruzky ktoréhosi z peračníkov, čo na pôjde zostal po niektorom z jej detí.
Asi tak došlo k tomu omylu, že takmer celý náš skautský zbor z vtedajšej mojej važeckej fary sa vybral pešo na Kriváň. Zdalo sa mi to blízko, ani na mape to nevyzeralo zle. Lenže tá trasa má prevýšenie takmer 1 700 metrov a o kilometroch jej dĺžky radšej ani nehovorím. Úbohé deti cestou späť už za tmy ledva vliekli nožičky. A kúsok pred dedinou v hustom blate strácali topánky a bolo im to jedno. Dali sme to, ale za toto ma očistec isto neminie.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.