každý študent štatistiky pozná rozdiel medzi omylom prvého a druhého typu. Ten prvý znamená nesprávne odmietnuť správnu hypotézu na základe nejakej vzorky pozorovaných dát. Omyl druhého typu je, naopak, prijatie nesprávnej hypotézy.
Podobnej dileme čelia tvorcovia bezpečnostnej politiky. Všetci si pamätáme situácie, keď sa západný svet, vedený Spojenými štátmi, pustil do rozhodnutí, ktorým sa podľa mnohých mohol vyhnúť – napríklad v Iraku. Lenže rovnako sa históriou vinie niť rozhodnutí, keď sa bolo treba zlu postaviť, no Západ na svoju hanbu neurobil nič – od konfrontovania Hitlera v 30. rokoch až po Aleppo.
Paralela medzi štatistikou a geopolitikou ide ešte hlbšie. Zanovitá snaha o odstránenie omylov jedného typu zvyšuje riziko omylu druhého typu. Neuvážlivá politika znamená zaťahovanie Západu do konfliktov, od ktorých by sme sa mali držať ďalej. Obrat k opačnému extrému – appeasementu či principiálnemu odmietaniu použitia sily – však nielenže dodáva odvahu diktátorom a masovým vrahom, ale súčasne podkopáva aj naše vlastné záujmy.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.