tak ako som mala v detstve v knihách obľúbené strany a najmilšiu rozprávku, ostalo mi to aj v dospelosti. Takú stranu mám aj v mojom zelenom zošite. Prekvapivo nie je o žiadnej veľkej udalosti, ani o prezidentoch, športových osobnostiach, celebritách, ktoré som popri práci v prezidentskom úrade zažila. Dokonca nie je ani o prvom rande s manželom, ktorý bude trochu žiarliť, keď zistí, že je za tým iný chlap. Tá obľúbená strana je o mužovi menom Anton Tomík.
„Zima, radiácia, neľudské zaobchádzanie, teror zo strany dozorcov a denná hrozba smrti.“
Pán Tomík je bývalý politický väzeň, posledný žijúci účastník úteku väzňov z Jáchymova. Stretla som ho v roku 2016, keď ho na stretnutie pozval vtedajší prezident Kiska. Už cestou po schodoch za prezidentom mi začal rozprávať o úteku z väzenia a ukazovať na pravý bok, kde si vyhrnul košeľu a vysvetľoval:
„Tu, tu ma postrelili, keď nás doháňali, vidíte?“
„Vidím, vidím pán Tomík.“ Na to sa spokojne usmial.
„No a teraz mi tú košeľu zakasajte, slečna, veď idem za prezidentom,“ nakázal mi, a úsmev sa mu rozšíril ešte o dva centimetre napravo aj naľavo, kým to dopovedal. Bol to nezbedník, to bolo poznať. Len s takou povahou sa dajú prežiť všetky krivdy, ktoré si na neho život prichystal.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.