zvady o NATO sa vedú – viac zákulisne než na otvorenej scéne – už od nástupu Trumpa do funkcie. Vždy s ústrednou ideou emancipácie Európy od absolútnej odkázanosti na bezpečnostný dáždnik USA. Čosi ako Európske obranné spoločenstvo (či čo to má byť) nie je ani od Macrona novinkou. Je prítomné už vo výzve, s ktorou sa pred eurovoľbami obrátil – aj v slovenskom preklade – na celú Úniu.
Podstatné však je, že nevyzýva na akúsi „európsku armádu, ktorú by riadil nejaký komisár z Bruselu“, ako halucinoval napríklad Babiš, ale len na zmluvu členov EÚ o obrane a bezpečnosti. Mala by definovať európske záväzky k NATO, čiže – áno, na prvom mieste – zvýšenie vojenských výdavkov, doložku o vzájomnej operatívnej obrane a novú inštitúciu Európskej bezpečnostnej rady aj s účasťou Británie, kde by sa rodili kolektívne rozhodnutia v otázkach, ktoré sú či vyzerajú viac európske (migrácia, Balkán) než atlantické.
„Pravda totiž je, že aj keď sa výraz bezpečnosť skloňuje v EÚ vo všetkých pádoch i časoch, obrana je tou poslednou z priorít vlád členských štátov Únie.“
Už prvý odhad reálnosti takéhoto projektu je však natoľko nízky – hovoríme súčasne o zvýšení výdavkov, odovzdaní základnej suverenity nadnárodnému orgánu a spoločnom velení – že Macronov plán môže brať vážne iba to najfederalistickejšie, najprointegračnejšie krídlo mainstreamu. Pravda totiž je, že aj keď sa výraz bezpečnosť skloňuje v EÚ vo všetkých pádoch i časoch, obrana je (s čestnou výnimkou Pobaltia, Poľska, Rumunska a trochu aj Škandinávie) tou poslednou z priorít vlád členských štátov Únie.
Netreba byť vojenskými expertmi, stačí si pozrieť analýzu napríklad Leyenovej činnosti, keď odchádzala z postu ministerky obrany, aby bolo každému evidentné, v akom stave je nemecký Bundeswehr. Práve ten by pritom, vzhľadom na váhu a význam Nemecka, mal byť oporným stĺpom akejkoľvek euroobrany...
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.