malé dievčatko, ktoré sedelo v predných radoch, uniklo pozornosti väčšiny. Keď dievčatko nesmelo zdvihlo ruku, prítomní si začali vymieňať úsmevy. Mohla mať okolo 12 rokov. V rukách jej pristál mikrofón. Hlboký nádych a výdych sa spolu so škrípajúcou ozvenou mikrofónu rozniesli na všetky strany. Chvíľu to vyzeralo, že si to rozmyslela, ale na posmelenie potleskom začala hovoriť. „Chcem vám položiť aj otázku, ale najprv vám chcem povedať, ako to vyzerá u nás v škole. Na biológii máme zhrdzavené mikroskopy. Vždy, keď s nimi pracujeme, ostanú nám fľaky na tričkách a na rukách. Basketbalové lopty sú také staré, že už ani nie sú guľaté a nedá sa s nimi driblovať. Naučila som sa vymenovať všetky púšte na svete a mamka bola prekvapená, že viem, čo je ISO norma. Tatík povedal, že nás učia somariny, že neviem čo je holokaust ani čo je hypotéka, a to je dôležité. Ale už viem, už mi to povedal. No, ale ja sa chcem opýtať, čo urobíte s tými mikroskopmi a tak celkovo pre žiakov.“
V sále zaznel obrovský potlesk. Malá hrdinka trafila do čierneho. Už deti v školských laviciach si uvedomujú, že to, čo ich naučia a to, s akými pomôckami fungujú, im nemusí stačiť na to, čo od nich bude požadovať realita. Aj pätica politikov na pódiu potvrdila obavy dievčatka zo súčasného stavu školstva a nejasnej vízie. Niet na čom stavať, osvieteného ministra sme tu už dlho nemali. Ak vôbec bol.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.