pilot padákového klzáka sa pri štarte potrebuje rozbehnúť dolu brehom, aby nabral rýchlosť na vzlet, a vysoká tráva by bola veľký problém.
Ostré nože mojej rotačnej kosačky podtínali takmer metrové steblá. Zrazu sa mi čosi zazdalo a zastavil som stroj. Rovno pred jeho kotúčom sa zamrvila malá guľka. Dokonale splývala s okolím, len veľké očká vyľakane pozerali na moje montérky. Malý poľný zajac. Ušká ako palec na mojej ruke. Inštinkt mu velil tváriť sa, že tam nie je. Zadupal som, aby odskackal. Ani sa nehol. Už som ho chcel chytiť za kožúšok a odniesť na kraj lesa, keď som si spomenul, že sa to nemá. Také mláďatká vraj nemajú pach, ja by som na neho preniesol ten svoj a matka by ho možno odvrhla. Alebo by ho vyňuchali predátori. Tak som ho chytil cez chumáč skosenej trávy. S dobrým pocitom záchrany života som pokračoval.
Ostrov nepokosenej trávy sa každou chvíľkou zmenšoval a zrazu z neho vyštartoval brat alebo sestra toho prvého. Mláďatko skackalo na svojich piadinožičkách všade inde, len nie do bezpečia. Tak som ho zaháňal k súrodencovi a bol som rád, že ten beh o život prestálo bez infarktu. Viem sa vžiť do jeho kože, keby sa pri mne objavil nejaký zlobor s veľkosťou šesťposchodovej bytovky a šiel by po mne... Až potom som si všimol na kraji lesa mamu zajačicu. Snažila sa na seba upútať moju pozornosť. Dojalo ma to. Riskovala život, aby ma odlákala od mláďat. Škoda, že neviem po zajacovsky. Vysvetlil by som jej, že tam nie som ako mäsožravec, že len kosím a aké krásne je lietať v termike nad touto lúkou. No aj keby som jej to povedal, myslím, že by to nedokázala pochopiť. Oproti jej každodennému svetu je ten môj vzdialený o vesmír a možno aj o dva.
„Poznám príbehy ľudí, čo v takýchto okamihoch neváhali ponúknuť vlastný život z lásky k inému. Vedome, slobodne a v duchu prikázania Lásky k blížnemu. “
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.