„Všetci ľudia sú stvorení rovní, obdarení ich Stvoriteľom istými neodňateľnými právami, medzi nimi životom, slobodou a úsilím o šťastie,“ hovorí americká Deklarácia nezávislosti. Zatiaľ čo sa prezidentovi Donaldovi Trumpovi vo Washingtone preháňajú nad hlavou najmodernejšie stíhačky a on hovorí o vznikajúcej „vesmírnej flotile“, na hraniciach USA sú zavreté deti utečencov v klietkach, bez jedla, plienok, násilne odňaté rodičom. Oficiálna inšpekcia hovorí o nehumánnych podmienkach, s tristo deťmi v jednej cele bez starostlivosti dospelých s rozmáhajúcou sa chrípkovou epidémiou.
„Pri pohľade na koncentráky dneška či minulosti je načase si priznať do očí bijúci rasizmus nás belochov.“
Pripomína mi to obrazy utečeneckých táborov, ktoré som videla počas utečeneckej krízy v roku 2015 v Európe. Spomenula som si aj obrázky z roku 1942. Odborníčka na koncentračné tábory Andrea Pitzer hovorí, že definícia „koncentráku“ je „masová väzba civilistov bez nároku na súdny proces“. Tieto tábory sa neskončili s pádom Hitlera, dodnes ich vidíme po celom svete. Historik Waitman Wade Beorn tvrdí, že sú to miesta určené na separáciu skupiny ľudí, ktorú majorita považuje za nebezpečnú či nežiaducu. A čo deti? Svet musí mať problém, ak v slobodných, vyspelých krajinách považujeme deti za „nebezpečné či nežiaduce“.
Na Slovensku nemusíme ísť veľmi ďaľeko: rómske osady síce nie sú nijaké uzavreté tábory, no aj tak sú permanentne vystavované represiám a násiliu zo strany štátu. Je to presne šesť rokov od brutálneho zásahu 60 policajtov v moldavskej osade, no, žiaľ, štát namiesto pokánia stále viní obete.
„Svet musí mať problém, ak v slobodných, vyspelých krajinách považujeme deti za „nebezpečné či nežiaduce“.“
Kdekoľvek sa na svete vydáme hľadať tieto smutné miesta, udrie nám do očí jeden spoločný menovateľ – rasa a etnicita. Židia, Arabi, Rómovia, Hispánci, černosi… Pri pohľade na koncentráky dneška či minulosti je načase si priznať do očí bijúci rasizmus nás belochov a namiesto nezmyselného vyviňovania si začať spytovať vlastné svedomie.