tenký hlások vedľa mňa kričal to isté: „Hovado, hovado!“ Sotva šesťročný chlapec. Spolu so sestrou, ktorá bola niekde medzi detstvom a pubertou, sa predbiehali v tom, kto bude agresívnejší a vulgárnejší na súperových hráčov. Sedeli sme tesne pri ľadovej ploche, za plexisklom. Malý chlapec si sem-tam od nervov buchol po skle a priostril slovník. Sedel pri nich aj otec.
Čakala som, že synovi dohovorí a upokojí ho, ale on sa k nemu obrátil len preto, aby ho poslal kúpiť pivo. Ani raz na nich nemrkol, hoci ony k nemu s obdivom vzhliadali vždy, keď nahnevane vystrelil z miesta, aby začal zvýšeným hlasom a dlaňou vo vzduchu vysvetľovať rozhodcovi, ako sa mýli. Mal tú najškaredšiu zbierku slov a minimálne dve promile alkoholu v krvi.
Pozerala som sa na ľadovú plochu. O víťazstvo tam bojoval môj snúbenec a jeho spoluhráči. Chlapi, ktorí šesť dní v týždni trénujú, aby mohli pri hre robiť radosť sebe aj divákom. V siedmy deň chodia na rehabilitácie s doráňaným telom. Chlapi, ktorých pri nešportovom správaní posadia na 10 minút mimo hry, lebo vulgárnosť a agresia je v športe prísne trestaná.
„Na Slovensko sa blíži hokejový sviatok.“
Hokej je o disciplíne. O fair play. O tom, kto je lepší, sústredenejší, tímovejší. Nie o tom, kto je väčší grobian. Vedia to aj deti za plexisklom? Skúšala som im o tom povedať, ale ich otec ma zakríkol, nech vychovávam svoje deti a nie jeho.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.