Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Objektívom Terezy Nvotovej: Náckovia

.tereza Nvotová .stĺpčeky .objektívom Terezy Nvotovej

Rok 2001, mám trinásť, kráčam večernou Petržalkou s partou kamarátov. Zozadu mi zrazu niekto strelí facku. Čo sa deje, to pochopím vzápätí, keď vidím, ako kopú do kamaráta, ktorý sa zvíja na zemi. Náckovia. 

Objektívom Terezy Nvotovej: Náckovia ILUSTRÁCIA NATÁLIA LOŽEKOVÁ/NATALIALOZEKOVA.SK

bezmocnosť, ktorú som tých pár sekúnd prežívala, si živo pamätám doteraz. Kde má tú tyč, o ktorej furt hovorí?  –rozmýšľam, lebo Palo je „sharper“, ako aktívny antifák nosí v bombere železnú tyč presne pre takéto prípady. No zdá sa, že je tiež bezmocný a ja okrem kriku neviem, čo robiť. Druhý kamoš Kubo sa snaží brániť, no keď ho brutálne zatiahnu za jeho dlhé vlasy, nechtiac im otvára priestor na kopance do brucha. Náckovia berú Palovi mobil a utekajú preč. Taký normálny večer v Petržalke. 

Pred náckami som utekala celé detstvo. Stačilo im, že sa flákam na polozbúraných miestach, kde sa podľa nich zdržiava len „póvl“, alebo že nosím na krku hipisácky znak. Až teraz mi príde naozaj pozoruhodné, že skoro dospelí veľkí chlapi v pohode naháňali trinásťročné dievčatá a okolitý svet nikdy nijako nezasiahol. Bol to taký bratislavský folklór a tí, ktorí sa po škole spolu so mnou chodili flákať na Hlavné námestie, to brali ako neoddelitelnú súčasť okolitého sveta. Raz za čas niekto prišiel s monoklom. Nikto sa nemusel na nič pýtať.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite