„Hrala som sa na Boha. To bola chyba. Nemohla som pomôcť všetkým, ale chcela som aspoň niekomu. Vybrala som si tie dve dievčatká. Učila som sa s nimi po škole. Venovala som sa im. Spoznala ich rodičov. Pomáhala zháňať šatstvo. Prezerala im hlavu a umývala vlasy šampónom v triednom umývadle. Mali ma rady a ja som si obľúbila ich.
Skončili základnú školu. Málo bolo takých v osade. Išli aj na strednú. Zmaturovali. Jediné dve v osade. Po maturite si začali hľadať robotu. Nedarilo sa. Prišli za mnou s prosbou o pomoc a tak sme životopisy upravili a rozposlali spolu. Nepomohlo. Pečiatka zápachu z osady. Tmavá pleť. S takou výbavou dostávali stopku už vo dverách. Ani jedna si nenašla frajera. Pre bielych boli Rómky. Pre Rómov premúdrené.
Po pár mesiacoch neúspešného hľadania práce a partnera odišli z osady. Obidve. Boli frustrované a odmietané, sama som ich posmelila, nech sa odsťahujú do mesta, nech zmenia prostredie. Urobili to. Dlho som od nich nemala žiadnu správu, žili v meste a ja som sa tešila, že ušli tomu bludnému kruhu chudoby. Po pár mesiacoch sa o nich v osade začalo opäť hovoriť. Neverila som rečiam, a tak som ich vyhľadala. Bola to pravda.
Stali sa prostitútkami. Neviem, kde som spravila chybu. Chcela som im pomôcť. Namiesto toho ich vlastní vyhnali a cudzí neprijali. Dve dievčatká, ktorým som dala všetko, čo som mohla a takto to dopadlo. Odvtedy deti síce nenechávam prepadnúť, ale viac pre ne nerobím. Komu tým pomôžem?”
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.