najbližšia dlhšia vychádzka bude až o týždeň. A najbližšie lietanie s padákom až o dlhých sedem dní.
Jozef sa váhavo dal do pohybu. Primitívny padákový klzák prvej generácie za jeho chrbtom sa prudko nafúkol a zmenil sa na hlavnú plachtu pirátskej plachetnice. Vytrhol Jozefa z predklonu, prudko ním kmasol dozadu, až mu nohy vyleteli nad hlavu, a šmaril ho na chrbát. Bolo to rýchle a reflexívne. Pravá ruka chcela zmierniť dopad a odnieslo si to vyskočené rameno. Niečo také som videl prvýkrát v živote. Zdeformované plece s čudnou hrčou vpredu. Muselo to príšerne bolieť, no Jozef nevyronil ani slzičku. Keď sa ako-tak pozviechal, nesmelo som navrhol nemocnicu. Bez slova si prikľakol pravým kolenom lakeť zranenej ruky. Napriek mojim protestom trhol, ozvalo sa lupnutie a rameno nadobudlo pôvodný tvar. Pravačkou urobil minimalistický znak kríža a vydýchol si. „Budem môcť dať večer na konci vešpier požehnanie. Mám dnes diakonskú službu v katedrále.“
Boli sme bohoslovci, no priatelili sme sa už od gymnázia. Jozef Krišanda už vtedy lietal v aeroklube na vetroňoch. Po maturite chcel ísť za dopravného pilota, a tak sa prihlásil na Vysokú školu dopravnú do Žiliny. Poslali ho na podrobnú leteckú zdravotnú prehliadku do Prahy. A tam mu zistili niečo, prečo mu nedovolili dokončiť kurz a získať pilotný preukaz čo i len na vetroňa. Bola to preňho rana. Pár rokov sa na tej škole trápil v ekonomickom odbore, až prišla revolúcia a šiel za silným hlasom povolania ku kňazstvu, ktoré v jeho srdci roky súperilo s povolaním pilota.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.