otec sa narodil do pravidiel socíku. Ako nevoľník. Musel sa na socialistické panstvo tváriť prívetivo, aj keď bol vo vnútri proti nim. Ja som sa narodila do pravidiel revolúcie. Všetko sa menilo a zlepšovalo. Naoko a nakrátko.
Dnes sa všetci traja zobúdzame do úplne iných pravidiel, než do akých sme sa narodili. A aj tak sa všetci sťažujeme. Dedo na darebákov súdruhov. Otec na darebákov privatizérov. Ja na darebákov vo vláde. Kritizujeme, frfleme, fajne, šťavnato, spolu aj osve. Lebo môžeme.
Jedným z dôkazov, že žijeme v tej najlepšej dobe, je aj to, že sú všetci celoplošne nasratí. Slobodne a na všetko. Na počasie, na ceny, na stravu, na televíziu, jeden na druhého. Prejavuje sa to okrem iného aj tak, že na pravidelných schôdzach v našom paneláku, kde správca prijíma naše návrhy a pripomienky a potom sa o tom diskutuje, nikto s ničím nesúhlasí. Sused nado mnou, ten čo stále zdraví „Česť“, bol napríklad minule proti tomu, aby mu vyčistili komín. Vraj on si do domu žiadneho kominára nepustí. Dlho som nevedela pochopiť prečo, ale asi nechce riskovať, že by mu do bytu nejaký darebák priniesol šťastie. Ešte to by chýbalo, pfuj, pliaga jedna radostná! A tak som si kominára vypýtala len ja. Šťastie za 25 eur, bez bločka. No nekúp to.
„Keď robia mladí protesty, podporme ich. Keď sa zmývajú krivdy z minulosti, buďme pri tom.“
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.