luboš Velek, riaditeľ Masarykovho ústavu a archívu českej Akadémie vied, hovoril o prechode od monarchie k Československej republike. Stáročnú rakúsko-uhorskú monarchiu symbolizovala osoba viedenského cisára. Keď pred sto rokmi vznikla Československá republika, vidíme, že Praha prevzala nielen právny systém Rakúsko-Uhorska, ale aj vonkajšie rituály. Postavu cisára nahrádza prezident Masaryk na koni, ktorý sídli na hrade českých kráľov. Má svoje letné sídlo v Lánoch a v Topoľčiankach, a aj spôsoby Hradu sú aristokratické. Česi tieto zvyklosti prijali ako prirodzené pokračovanie ich návykov v českých národných farbách. 

„Slovensko sa pri hľadaní svojej štátnosti rozpoltilo.“

Holandský evanjelický historik Peter Moreé zase hovoril o českobratskej cirkvi v Česku po roku 1918. Keďže Masaryk bol jej členom, mala táto cirkev pocit, že prichádza jej chvíľa. Moreé svoj pohľad zakončil konštatovaním, že spájať náboženstvo s nacionalizmom je zhubné, lebo nacionalizmus v tomto spojenectve vždy vyhráva. Mimochodom – ako v tomto kontexte vyznieva Slovensko? 

Slovensko sa pri hľadaní svojej štátnosti až do dnešných dní rozpoltilo. Na jednej strane sa zrodil úspešný mýtus vodcu, ktorý nás bude viesť a chrániť: Hlinka, Tiso, Husák, Mečiar, Fico. Na druhej strane stoja ľudia, ktorí vyznávajú parlamentnú demokraciu a chcú postaviť slovenskú realitu na kontinuite skutočných dejín od Cyrila a Metoda, cez uhorské dejiny, Československú republiku až po dnes, vidiac v nich bohatstvo a prirodzený slovenský podiel. 

Pokiaľ ide o náboženstvo, na Slovensku, takisto ako napríklad v Poľsku, zohralo pri obrane národných práv nezastupiteľnú úlohu – až do chvíle, keď sa na vlne nacionalizmu stalo dominantnou silou v spoločnosti. Vtedy začal vždy vyhrávať nacionalizmus.

Hlásim sa k trpezlivému budovaniu slovenskej štátnosti – na trajektórii tej druhej cesty.