telefonáty príbuzných sa dajú odhadnúť po toľkých rokoch takmer na minútu. Zväčša sa križujú v rovnakom čase.
Ráno som sa naozaj potešila, že na novom mieste o mojom sviatku takmer nik nevie. Bola som spokojná. Nástup v práci bol už ráno o siedmej, čo pre mňa znamená niečo po šiestej odchádzať z domu. Celý denný program sa mi posunul o hodinu skôr. Vravela som si, že to bude ťažké. Dokonca sa mi počas cestovania spojmi ani nechcelo čítať knižku. A to mám rozčítanú starú klasiku – Ivanhoe. Dobre sa to číta v autobuse. Ešte v polospánku, či skôr v polobdelom stave som cestovala a snažila sa sústrediť na povinnosti.
V škole bolo fajn. Urobila som, čo som mala urobiť, bez zbytočných stresov som zvládla zadanú úlohu a ešte som stihla opraviť aj testy. Vtedy som začula, ako ma niekto zháňa pred zborovňou, ale venovala som sa oprave, lebo to už bolo načase dokončiť.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.