moja labradorica sa mi občas tiež drzo a trochu zamilovane pozerá do očí, keď sa vezieme v aute z túry v Tatrách. No nevedel som, že aj zomierajúci diviak vie takto fixovať pohľad. Doľahol na mňa smútok z toho, aká skaza vie vstúpiť do života živých bytostí v kratučkom okamihu zlých okolností. Konečnosť bola hmatateľná a logika ďalšieho kroku nezvratná.
Vracal som sa o hodinu tou istou trasou. Jeho pohľad bol unavenejší a hasnúce oči sa už leskli len sivým odtieňom veľkého utrpenia. Znova sa mi hlboko zadíval do tváre. Nerozumel som tomu. Tí policajti mali predsa po boku služobné zbrane. Samozrejme, so zrazenými diviakmi sa nechodí do veterinárnych ambulancií. Vedel som, že ho už tam živého viac neuvidím. Zviera evidentne trpelo. Bolo neľudské zachytiť znova ten pohľad. Vraj trvalo ešte pár hodín, kým našli oprávneného poľovníka, ktorý ukončil jeho trápenie. Sú na to totiž prísne predpisy o poľovníctve, kompetencie sú zákonom stanovené a nik nebol zjavne v ohrození života. A ešte k tomu tie domy pár metrov od miesta nehody...
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.