rozhodnutie prezidenta Obamu z roku 2013 nevynucovať svoju „červenú čiaru” o použití chemických zbraní sa dá pochopiť ako reflexívna odpoveď na irackú vojnu. Vojenský zásah by stál ľudské životy a opieral by sa len o obmedzenú podporu americkej verejnosti, unavenej z nekonečného cyklu násilia na Blízkom východe. Táto pasivita sa však svetu vypomstila. Strata americkej kredibility, ku ktorej viedlo porušenie Obamovho sľubu, mala následky ďaleko za hranicami Blízkeho východu. K ruskej anexii Krymu a útoku na Ukrajinu by v roku 2014 pravdepodobne neprišlo, ak by Putin očakával, že západné demokracie sú pripravené vynucovať pravidlá medzinárodného spolužitia. Po Obamovom zaváhaní v lete 2013 mu totiž muselo byť jasné, že jeho agresívne správanie bude bez následkov.
V Sýrii samotnej počas siedmich rokov vojny zomrelo pol milióna ľudí — väčšina z nich Asadovými bombami. Výsledkom bola aj najväčšia utečenecká vlna, akú Európa videla od druhej svetovej vojny. Tá bola potom významným faktorom pri destabilizácii európskej politiky, ktorej náklady ponesieme možno ešte celú generáciu. Viktor Orbán by sa dnes bez utečeneckej krízy takmer isto netešil z ústavnej väčšiny a Spojené kráľovstvo by možno nebolo na ceste z Európskej únie. A prípadné opakovanie krízy už nemusí prežiť ani Únia, ani demokracia v niektorých členských krajinách.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.