ale tu sme na Slovensku. O 20 rokov neskôr. Tu nezabíja vojna. Diery v stenách vyžiera chudoba. Vo vojne bojovali mocní aj slabí. S chudobou bojujú iba slabí.
„Otvorte, polícia!” Otvoril mladý muž. Od dverí odtiahol niekoľko drevených lát, ktoré nahrádzali dvere. V tmavom brlohu dvakrát štyri metre nikde nič. Fico mal pravdu, na východe sú miesta, kde naozaj nič nie je. Ani stolička, ani klinec, na ktorom by sa človek obesil. Ani záujem mocných. Len kulisy smradu, popola a handier, spopod ktorých vstáva mladá žena vo vysokom štádiu tehotenstva. „Kto ste? Identifikujte sa.” Mladý muž najprv prehltol, až potom sa tichým hlasom predstavil. Drogy tam neboli. Ani alkohol. Iba beznádej a dve zabudnuté duše odchovancov detského domova. Boli slušní a vyplašení. Nerobili problémy. Otvorene hovorili o všetkom, čo sa im stalo za posledné mesiace a roky. Na chvíľu sa cítili bezpečne, ale polícia ich neprišla zachrániť ani počúvať. Hľadali inde, kým ja som ostala v brlohu s dvoma mladými. Dievča otehotnelo, keď si privyrábalo sexom. S bruchom sa príjmy skončili. S mladým mužom sa poznajú z decáku. Vzal ju k sebe, keď ju vykopol pasák, a teraz sú základná bunka spoločnosti – budúca rodina.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.