Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Sľub, ktorý ostal

.vladimíra Ledecká .stĺpčeky

Pracujem pre prezidenta. Mojou hlavnou úlohou je tvoriť mu program mimo Bratislavy. Jeden deň Púchov, druhý Myjava, tretí Lučenec, dnes Prešov, zajtra Gelnica. Všade iné tváre, iné príbehy, až na jedného muža.

Sľub, ktorý ostal Natália Ložeková / natalialozekova.sk

zazrela som ho už na niekoľkých podujatiach. Zakaždým nervózne blúdil na konci davu. Viackrát som na neho upozornila ochranku. Začínala som mať obavy. Do všetkých okolo seba narážal. Evidentne sa snažil dostať čo najbližšie k prezidentovi. Holá hlava, čierne okuliare, bombera a vojenský ruksak. Známa partia. Keď som podozrivého muža zahliadla znovu, už som sa nezdržala. Dobehla som k nemu a prísnym tónom položila otázku, ako mu môžem pomôcť. Ani sa na mňa nepozrel. Zopakovala som otázku a pridala za ňou taký drzý otáznik, na aký by som bez policajtov za chrbtom nemala odvahu. Vtom prehovoril. Z veľkého chlapa sa predieral tichý a pokorný hlások. Hľadiac do zeme mi začal vysvetľovať, že má syna, ktorý je svalový dystrofik, posledné roky na lôžku a mimoriadne ho zaujíma politika. Či by pre neho nemohol dostať prezidentov podpis. Nič viac. Zmäkla som a vytiahla z kabelky podpiskartu. Chcela som uľaviť svedomiu, tak som mu ich dala za ten krivý súd rovno desať. Núkala som kôpku podpísaných fotiek a on ich vytrvalo ignoroval. „Nech sa páči, vezmite si, my ich máme dosť,” opakovala som a on nereagoval. Pozrela som sa bližšie, chytila mu ruku a až vtedy som pochopila. On ma nevidí. Preto blúdil, preto čierne okuliare, preto narážal do davu. Preto.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

.diskusia
.neprehliadnite