Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ja ho volám Tato

.vladimíra Ledecká .stĺpčeky

Roky cestoval na týždňovky za prácou. Sýria, Rumunsko, Rusko, najčastejšie Praha. Mal cestovnú tašku, ktorú nenávidel a na nej jedno skryté vrecko na zips, ktoré mal rád. Posvätné miesto.

Ja ho volám Tato Natália Ložeková / natalialozekova.sk

schovával tam darček pre dcéru, keď sa po týždňoch vracal domov. Z Prahy jej najčastejšie nosil fidorku. Po dvadsiatich rokoch si ju stále hádže v potravinách do košíka. Chutí ako návraty.

Raz si pri pive s kamarátmi povedal, že on už nechce takto žiť a partia prikývla. Prikývla aj dedina, keď partiu zvolila za poslancov a toho jedného za starostu. Začínal na obecnom úrade, ktorý mal sekretárku na polovičný úväzok, dva písacie stroje, latrínu a žiadne plány. Veď dobre už raz bolo – za socíku – spomínali starí dedinskí harcovníci, keď si pretierali ústa po ďalšej borovičke v krčme uprostred dediny. Tú krčmu onedlho zbúral. Na jej mieste postavil hrdý obecný úrad.

Mnohí by si mysleli, že kto dedine zbúra krčmu, nemá viac šancu na zvolenie. Naopak. Zalíškal sa väčšinovému voličovi.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite