neboli sme žiadni etablovaní umelci, boli sme bastardi, vyvrhnutí z väčšinového vkusu a každý, kto prišiel dychtivo k nám, bol prijatý. Takých ľudí sme mali medzi fanúšikmi veľa. Mnohí akoby zdomácneli. Začali so Stokou žiť. Delilo už ich iba jediné: Autorská tvorba.
A práve to akoby si zrazu neuvedomovali. Uvideli tých svojich obľúbencov zblízka, nazreli do ich súkromia, zrazu odhalili tie najslabšie miesta, pochopili, že sú to obyčajní smrteľníci, v niečom omnoho zraniteľnejší a neschopnejší ako oni sami, pretože tak ako stromy, rástli len pre ten svoj dážď tvorivej vlahy. A vtedy sa v zdomácnených, ktorí sa už cítili súčasťou Stoky, spustil podvedomý mechanizmus, ktorý si sami pre seba odôvodnili ako snahu pomôcť, v skutočnosti však išlo o ovládnutie: Urob to takto a takto, nauč sa robiť kompromisy, ty si príliš extrémista, musíš byť prijateľný pre obe strany, atď...
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.