nevedel som ani, aký blízky je to kamarát, ani aká stará je tá loď. Pokladám to za korenie cestovateľa. Z histórie viem, že námorníci sa na iných bárkach doplavili do Ameriky len tak po ceste do Indie. Tak čoho sa báť? Večer v bare sa objavil ďalší turista. Odkiaľ si? Jirko z Písku. Čech ako repa! Keď som mu ozrejmil, že aj moji predkovia pochádzajú z Česka, hneď ma pokladal za brata a neprekážalo mu, že som zaplatil celú útratu. Bratská výpomoc. Aj sa vyjadril: „Vole, dnes ty a někdy, někde možná zase ja, vole.“ Zdôveril som sa mu s výletom na opustený ostrov. Okamžite vyhlásil, že sa pripája a moje náklady si môžeme podeliť na polovicu. Nepýtal sa, či môže ísť s nami. On sa pripojil. On nezaplatí cenu pasažiera. Nie. On si podelil náklady na polovicu. To sú presne oni, českí batôžkari.
„ Mali sme dve udice, a tak sme po krátkom zaučení chytali s Jirkom ryby.“
Na druhý deň sa výlet začal dobre. Moja princezná, ako som ju medzi nami familiárne nazýval, sa mu očividne páčila. Skôr, než sme prišli na ostrov, už to bola podľa neho naša princezná. Ako som očkom pozoroval kapitána aj strojníka v jednej osobe, tak som aj rád, že nám nerozumel. Podľa vražedných pohľadov vrhaných na nás a takých nežných, cupitajúcich, smerom k nej, bolo jasné, kto by chcel byť korunným princom. Nemal na nás až toľko času, lebo desaťmetrová drevená bárka už mala čosi odžité a motor sa dvakrát po ceste zadrhol.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.