otvorím oči a nado mnou stojí najstaršia starenka, akú si viete predstaviť. Matuzalemova žena. Vzájomne sme sa preľakli. Ja som urobil polmetrovú prehĺbeninu do kresla a prapraprababička môjho ušiara vyšla naprázdno. Najprv som si myslel, že mi chcela dať alebo skôr si ukradnúť pusu. Neskôr som zistil, že mi chcela dať cukrík. Rozcmúľaný. Rovno do úst. Ako voľakedy frajerka. Len tej mojej frajerke nešiel taký zelený sliz z kútikov úst. Správne usúdila, že všetky otvory už mám rozboľavené, tak si povedala, že ešte v ústach mu treba čo-to porobiť. Aby som mal kompletku. A potom môžeme hlavu rovno „odšraubovať“ a zahodiť do kontajnera. Aspoň budú mať kravy čo olizovať, keď sa v ňom po večeroch prehrabujú , aby ráno niečo nadojili. Tak ten zväzok vrások a dlhých šedivých vlasov v zožltnutej tenkej košeli so zelenými škvrnami, matička prvých Kmérov, tak presne ona mi vtlačila do ruky lepkavý cukrík.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.