prvých štyridsať minút behu je iba mechanická námaha, otrava, utrpenie. Vždy to tak bolo. V hlave hrajú všetky otravné rádiá naraz. Pomáha jediné: Netlačiť na pílu, neprepáliť tempo. Dýchať a s pôžitkom vydychovať. Prežiť to.
Behávam takmer denne tú istú trasu. Zmenila som ju len trikrát v živote, keď som sa presťahovala. Moja trasa musí byť lesná, alebo aspoň z veľkej časti lesná. To je základ. Ak ju opäť mám, ďakujem nebesám.
V jej monotónnosti je sila. Môžem sa sústrediť na dych. Behávam zásadne bez hudby. Beh má veľa spoločného so živým spevom. Stojí a padá na dychu. Nie je v ňom nič, len rytmus dychu. Prázdno v hlave, duši, žalúdku, uvoľnené telo. Z nohy na nohu, z kroka na krok, byť prítomný len v tomto jednom momente.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.