dvesto jednorazových zvlhnutých vreckoviek v rukách. Čím to bolo? Príhovor maturantov mal silu, neočakávanú silu a prítomných úplne paralyzoval. Kto príhovor napísal? Alebo interpret bol taký jedinečný? Pátral som po tom, ako sa študentom podarilo nájsť tú tenkú strunku, ktorá zmení príhovor na nezabudnuteľnú zmes emócií, na zážitok, ktorý otrasie aj tým najodolnejším srdcom.
Odpoveď som dostal, bola ňou učiteľka Milka. Pred stužkovou prišla na hodinu. Vedela, že trieda žije prichádzajúcou stužkovou slávnosťou. Pýtala sa na príhovor, a tak jej ho prečítali. Vypočula si ho a študenti napäto čakali na jej názor. Nepovedala, začala im rozprávať jeden svoj príbeh. Príbeh o tom, ako každé dva týždne chodí domov k rodičom.
Tešia sa na mňa a dali by mi to posledné, čo majú. Vždy ma mamka čaká s teplou polievkou. Sadnú si s otcom k stolu a s očami na mojich perách hlcú každé jedno slovko. Počúvajú bez prerušenia a so skutočným záujmom o tom, čo som za ten čas, čo som nebola doma, prežila.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.