Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Priama reč Lucie Piussi

.lucia Piussi .stĺpčeky .priama reč Lucie Piussi

Sedíme s Petrom Bálikom vzadu za pódiom. Práve sa končí tretí protikorupčný pochod. Tí mladí ľudia, čo ho organizovali, stoja na pódiu a spievajú slovenskú hymnu. Niektorí sa držia za srdce, iní akoby prisahali.

Priama reč Lucie Piussi ILUSTRÁCIA NATÁLIA LOŽEKOVÁ/NATALIALOZEKOVA.SK

niektorí pôsobili idealisticky, z niektorých išiel des typu „ať staří mrtví uvolní cestu mladým mrtvým“. V lesklých topánočkách pred plnou manéžou skúšajú prvé krôčiky. „Nie sme ovce!“ kričali ľudia, človek by rád veril. 

Pozeráme sa na seba s Bálikom a musíme sa smiať. Koľkokrát sme už s kapelou hrali na tomto námestí? Keď znejú slová hymny a dav spieva: „Zastavme ich bratia, veď sa oni stratia“, padne na mňa smútok veľkosti republiky. Kto sú dnes či zajtra tí „oni“? Nie sme to už my, náhodou, bratku? 

Títo mladí ľudia spravili veľkú vec. Na námestia pritiahli tisíce, vyzbierali už 70 000 podpisov v petícii a to, čo žiadajú, nemohlo byť formulované lepšie. Keď nás oslovili s hraním, spravili sme to bez váhania. Prečo ten plazivý smútok? Prečo nič necítim pri pohľade na vejúce zástavy SR? 

„Hoci dnes vnímam Slovensko ako historickú nevyhnutnosť, slovenská vlajka pre mňa nikdy nebude niečím, k čomu sa dá vzhliadať.“

Možno je to aj generačný problém. My sme v tom mladíckom rozlete zažili mečiarovský preplesk. Už sa z neho tak ľahko nevyliečime. Boli sme šťastné československé deti oslobodené od ostnatého drôtu a ktosi nám raz a navždy tento bezváhový stav ukradol.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

prihlásiť predplatiť

.diskusia
.neprehliadnite