včely máme spolu so susedom pri lese. Tento rok med nosili prevažne z pohánky, ktorú miestny roľník vysadil na desiatkach hektárov. Pohánka meduje len ráno. Zvyšok dňa lietali do lesa na medovicu. Med je karmínovo čierny. A niekto v ňom cíti aj iné vône. Pri pohánkovom mede to tak je. Medovina z neho vám urobí okamžité Vianoce.
Medobranie za nami, začalo sa zakrmovanie včiel. So susedom sme si kúpili parák. Z cukru a zohriatej vody pripravujeme krmivo pre včely na zimu u suseda na dvore. Jeho manželka naleje štyri osemlitrové hrnce horúcej vody. Vždy presne, po rysku. Presne na kvapku. Netreba až tak presne, ale ona je zdravotná sestra, tolerujeme jej to.
„Plánujeme, koľko medoviny nám bude na zimu dosť. Nikdy sa netrafíme. Stále trpíme nedostatkom.“
V paráku kúrime len vreckami z cukru. Máme to odskúšané, že za stáleho miešania to stačí, aby sa cukor roztopil. Spotrebujeme viac akom 1 000 vreciek cukru. Každoročný rituál. Pri tom pijeme kávu, čaj a rozprávame sa. Okolo sa obšmieta Bady, susedov labrador.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.