ateliér si zriadil pri obecnom úrade a tak sme si našli párkrát čas na spoločnú kávičku. Delili sme sa o zážitky z fotenia. Ukazoval mi fotky z fotenia Cindy Crawford. Ja sa z toho vytešujem doteraz. A medzitým stále hľadáme rekvizity, dobové oblečenie či správnych „týpkov" na fotenie. Páči sa mi ten projekt, nápad, aj skutočnosť, že môžem byť tak trošičku pri jeho realizácii. Znova som sa presvedčil, že sa môžem spoľahnúť, pomôcť si s ľuďmi z nášho kmeňa, z našej dediny.
O husle som požiadal miestnu primášku. „Svoje by som nerada dávala z ruky," vyhlásila. „Ale mám tu jedny také s odlomeným hmatníkom, bez strún, na fotenie parádne. Manžela pošlem kúpiť struny, lepidlo, opravíme ich. Stačí, keď ich prinesiem večer?“ Tak aj bolo. Dvadsať kilometrov do obchodu s hudobninami, oprava. V ten deň odchádzali na dovolenku. A problém? Veď pomôcť treba. Báječní ľudia.
„Malé, niekedy neviditeľne činy, nezištná výpomoc, ochota, vypočutie či úsmev. To všetko tu funguje.“
Starú citaru nám zapožičal z vlastných zbierok miestny majiteľ. Osobne doniesol, aj s výkladom, ako to držať. Čo chcel za to? Nič. Len aby sa tie fotky dobre vydarili. Pustili sme do éteru informáciu, že hľadáme pestrofarebného kohúta. No to bol vydarený casting! Kohútov sa nám tam nazbieralo zo desať. Jeden nám tu straší doteraz. Nikto sa k nemu nehlási. Perie po celej miestnosti.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.