na barmskú pôdu som vstúpil s očakávaním jazykovej bariéry. Na moje prekvapenie v Mjanmarsku každý čo-to po anglicky vedel. S batohom na chrbte som sa od rána do večera potuloval po tej prepálenej krajine. Bezcieľne, len za nosom, za niečím novým. Zavítal som do miest, kde turisti nechodia. Často sa ma pýtali, či som sa stratil. Nestratil. Vedel som, že som v Mjanmarsku, že nič konkrétne nehľadám. To mi stačilo, necítil som sa stratený.
Podvečer, upotený a s množstvom kilometrov v nohách, stojím pred nejakou bránou. Asi kasárne, lebo tam pobehovali vojaci. Oproti, na konci toho objektu, som zazrel druhú bránu a za ňou honosný nápis Hotel Kojot. Tam zložím hlavu, možno bude aj sprcha a niečo chladené. Ani sekundu som nezauvažoval a šup ho priamo do Kojota. Pri bráne sa vojak čohosi dožadoval. Ale po mojom ráznom „nezdržuj“ ma nechal ísť. Submisívny typ, asi. Mám to overené, že aj keď ľudia nepoznajú váš jazyk, z intonácie pochopia.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.