Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kamzík na brale

.andrej Legutký .stĺpčeky

Vyzeralo to na pohľad smiešne. Ležal som v snehu s lyžami na nohách. Niežeby som sa nevedel lyžovať. Zdalo sa mi, že stále idem, a pritom som už stál. A možno som aj trochu išiel, no zmysly vraveli iné. Mal som úplne dopletený mozog. Spôsobila to hmla.

presnejšie, bol to mrak. Náhle sa okolo mňa vytvoril. Nevidel som si ani na špičky lyží. Ležal som na konci Veľkej studenej doliny. Keď som si predtým vyšiel trochu nad chatu na začiatok širokého žľabu, bolo ešte krásne počasie. Trasa, ktorú som chcel zlyžovať, sa v celej kráse rozprestierala podo mnou. Je iné spustiť sa dolu svahom po vystúpení z lanovky, a iné, keď ste naň tri hodiny šľapali. Vychutnával som si rituál zliepania stúpacích pásov zo sklzníc lyží. Ešte medovníček, selfie s mrakmi v pozadí, ide sa. A zrazu bolo všetko biele. Po sto metroch vestibulárny systém môjho vnútorného ucha hlásil, že to vzdáva. Kto sa už plavil loďou po rozbúrenom mori, pochopí. Mal som ísť dolu, no traverzoval som nejaký svah smerom nahor, až som samovoľne zastal. Zdalo sa mi, že stojím trochu našikmo, vyrovnal som sa teda a vtedy som spadol. Súkal som sa štýlom slepca z Jericha dolu a len kde-tu mi kamene, vynárajúce sa zo snehu, poskytli pevnejší bod na orientáciu. Medzitým som občas kŕmil svište nedojedenými medovníčkami.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite