odsuniem tam aktuálne problémy do sekcie nepodstatné drobnôstky. Sadnem si a predstavujem si, ako tu prežívali tisíce a tisíce väzňov svoj každodenný boj o prežitie. Len prežiť. Zo dňa na deň. Nič viac. Žiadne iné túžby. Od nás do Osvienčimu sa to dá stihnúť za jeden deň. Skoro ráno soľná baňa Wieliczka, centrum Krakova a Osvienčim. Cestou tam je vždy veselo. Vtipy a dobrá nálada ako na každom dobrom výlete. Späť je každý zahĺbený do seba a pozerá z okna. Žiadne slová, iba ticho, ktoré má neskutočnú výpovednú hodnotu. Ťažké ticho. Málokoho to nezasiahne. Mňa vždy. Už ikstýkrát. Vždy mám strach, že sa to zrazu všetko vráti. Časová slučka. Ocitnem sa v tábore, jeden z tých, ktorých tam v dobytčích vagónoch priviezli. Každý závan dymu mi evokuje tú fungujúcu továreň na smrť.
Pre tých, čo tam nikdy neboli, mám odkaz. Nebojte sa tam ísť. Uvidíte len prázdne budovy, opustené topánky, tisícky okuliarov, sprchy, ktoré boli plynovými komorami. Cítiť tam duše mŕtvych. Kričia z každého kúta: „Nedopustite, aby sa história zopakovala!“ Dym z komínov sa už dávno rozplynul, no ich duše tam ostali. Keď budete odchádzať a za chrbtom necháte nápis: Arbeit macht frei, na chvíľu vám odľahne, že to všetko bolo a už nie je.
Odchádzam. Zadumaný. Zabratý ich aj svojím životom. Rozmýšľam, koľko zla sa tam napáchalo. A pár dní, týždňov strúham dobrotu, kým to zo mňa nevyprchá. Koľko vedcov, spisovateľov, umelcov a či len obyčajných dobrých ľudí navždy odišlo. Prečo? Ako to mohli ľudia dopustiť? Nie sú odpovede na tieto otázky.
Každý z nás môže každý deň urobiť niečo pre to, aby sa to nezopakovalo.
A v týchto dňoch na mňa ten pocit Osvienčimu znova doľahol. Moju myseľ hlboko zasiahli slová a otázka: „Po smrti si budeme všetci rovní. Ale prečo čakať na smrť, nemôžeme si byť rovní aj za života?“ Dnes sa to spýtala pani Edita Grosmanová, ktorá prežila prvý transport zo Slovenska do koncentračného tábora. Tisíc žien a dievčat pred 75 rokmi nahnali na popradskej vlakovej stanici do dobytčích vagónov za klamlivých sľubov práce a nového života. Namiesto života, na ne čakala smrť.
Z tisícky žien prežilo len 20. Dnes už žije len pani Edita. Jej manžel bol autorom scenára k oscarovému filmu Obchod na korze. Obaja pochádzajú z Humenného. V Humennom nedávno odkryli pamätnú tabuľu na počesť Ladislava Grosmana. Pani Edity sa pýtali, či má z toho radosť. Povedala: „Neviem, neviem, lebo sa bojím. Viete mi zaručiť, že sa raz nezobudíme a okolo tabule nebudú znova hákové kríže? Neviete! Ani ja neviem. A preto sa bojím, že sme zlyhali. My, čo sme prežili a mali sme hovoriť posolstvá... Dosť sme hovorili, keď je to zlo stále živé?“ Že sa to naozaj stalo a všetci, čo tomu nezabránili, to dopustili.
Choďte do Osvienčimu, pošlite tam svoje deti, priateľov. Nesmieme zabudnúť! Tí, ktorí hrôzy prežili, hovoria, varujú. Je ich už len zopár a ja sa bojím, čo potom, keď už tu nebudú. Každý z nás môže každý deň urobiť niečo pre to, aby sa to nezopakovalo. Nebuďme ľahostajní.