a hračky sa mi zdajú vynikajúcim prostriedkom k takýmto návratom. Sám som napríklad presvedčený, že úplne moja najranejšia spomienka je spojená práve s hračkou. S veľmi konkrétnou, a viem síce, že je falošná, lebo v tej spomienke ešte neviem chodiť, čo si podľa výskumov pamätať jednoducho nemôžem, avšak tá spomienka je o to intenzívnejšia. 

Načahujem, respektíve batolím sa v nej ku krabičke s autíčkom a maximálne ma frustruje, že sa k nej neviem dostať. Taká tá skoro až snová vec, keď sa, snívajúc, snažíte z toho sna čosi si uchovať, ale nejde to, a keď sa zobudíte, máte len zaťaté ruky. To autíčko v krabičke bolo, samozrejme, angličák, hrával som sa s nimi neskôr, ako ma očarili, ale tá krabička je skutočne definujúca.