nech už ma nazvete akokoľvek, sychravé jesenné dni a meniace sa stromy mi každoročne pripomínajú jednu z najstarších filozofických otázok: Čo vlastne znamená, že sa niečo mení?

Jeseň prinavracia asi najznámejšiu filozofickú dvojičku: Hérakleitos a Parmenides. Prvý nám zanechal obraz rieky, do ktorej nevstúpime dvakrát, a pol tisícročia po ňom nad rovnakým obrazom kontempluje rímsky stoik a štátnik Seneca takto: „Aj ja sám, kým hovorím o tejto zmene, som sa zmenil.“ (Listy Luciliovi, 58. list). Všetko je zmena a pohyb, ani vy už nie ste ten istý ako na začiatku tohto stĺpčeka. Parmenides namieta: To, čo je, je; to, čo nie je, nie je. Bytie je jedno a nemenné. To, čo je, nevzniká ani nezaniká. Ak by sa všetko mohlo úplne zmeniť z bytia k nebytiu a z nebytia bytie nepovstane, dávno by už nič nebolo. Ale aha: ja píšem tento stĺpček a vy ho čítate. Sme! Niečo zásadné sa preto nikdy zásadne nemení. Je teda iluzórna trvácnosť alebo premenlivosť?

Tieto rozhádané dvojičky si myšlienkovo adoptoval Aristoteles a ako pomyselný dobrý rodič sa pokúsil o ich zmierenie. Zmenu vysvetľoval pomocou možnosti zmeny (potencia) a jej uskutočnenia (aktualizácia). Rozlišoval látku (matériu) a formu – to, z čoho vec je, a to, čím je – a rozpracoval tým pojem súcna (gr. ousia), ktorá pretrváva napriek zmenám (napr. rastu) až do svojho zániku (smrť). Neskoršia scholastika nadviazala na jeho premýšľanie latinským pojmom substantia: zo sub („pod“) a stare („stáť“), teda „stáť pod“. Tento obraz podkladu nám pomáha pochopiť, ako vec zostáva sama sebou napriek zmenám svojich vlastností v čase. Strom tak môže stratiť všetky listy a zostať tým istým stromom.