žasneme radi nad prírodou, jej rôznorodosťou, niečo sa nám páči viac a niečo menej, ale  zhodneme sa, že je to úžasné a že nám veľa dáva. To je teraz módny výraz. Stále počujem, že nám niečo veľa dáva. Len sa neviem dopátrať, že konkrétne čoho nám dáva veľa a kde. Ja len, že by som tam zašiel. Ale o tom som nechcel. Rozmanitosť prírody obdivujeme a nedesí nás, lebo je to príroda.

Naša vlastná ľudská rozmanitosť je rovnako hodná obdivu a je to príroda, ale desí nás. Teda mnohých. Desí nás, že niekto celkom ako my cíti niečo inak, myslí trochu inak, páčia sa mu iné veci, vône, jedlá a iné osoby. Mám slabé vzdelanie v biológií a sociológií, aby som pochopil, prečo v takom pestrom a prepojenom svete, vo svete biodiverzity, si dominantné postavenie našiel druh, ktorý sa nedokáže zmieriť s tým, že nie sme všetci úplne vo všetkom rovnakí. Teda, že sme na 99,9 percent rovnakí, ale je tu istá drobnosť. A tá rozhodne o všetkom. Mravce to vraj tiež medzi sebou vnímajú a okrem človeka to je údajne jediný živočíšny druh, ktorý je schopný viesť vojnu.