Príbeh má istú jednotu, smer a napätie. Niektoré udalosti sú dôležitejšie než iné, niečo sa ukáže ako začiatok až spätne a niečo získa význam až vďaka tomu, čo príde neskôr. Ak teda môže byť ľudský život príbehom, čo je tou „špeciálnou ingredienciou“, ktorá zo série udalostí robí jeden život? A nielen jeden, ale aj život hodný žitia a smrť hodnú umierania?

Škótsky filozof Alasdair MacIntyre nazýval človeka „story-telling animal“ – živočíchom, ktorý rozpráva príbehy. Podľa neho dokonca neviem poriadne odpovedať na morálnu otázku „Čo mám robiť?“, kým neviem, akého príbehu som súčasťou. Príbehy teda nie sú iba zábava na večer. Pomáhajú nám rozumieť tomu, kto sme a kam smerujeme. Príbeh dáva zmysel nášmu životu.

Ako všetko, aj táto naša existenčná potreba byť „story-telling animals“ môže byť vo vážnej kríze. Juhokórejsko-nemecký filozof Byung-Chul Han píše o dnešnej kríze narácie. Môže mať aspoň dve podoby: príbehy prestávame rozprávať alebo ich rozprávame zle, keď namiesto rozprávania vzniká „storyselling“: príbeh upravený na predaj, sebaprezentáciu, značku, zopár sekúnd pozornosti na obrazovke. Príbehov je všade plno, no možno práve preto čoraz ťažšie rozprávame ten vlastný.