veď vieme, aj dejiny potrebujú svoju minulosť, aby sa mohli stať históriou. Potrebujú sa ustáliť, utriasť a najmä sa potrebujú vzdialiť, aby sme ich mohli zazrieť v akomsi širšom obraze. Nielen ako udalosť, ktorá sa práve deje a ešte počas jej diania nám tvrdia, že je historická, hoci mi ju tak jednoducho nemusíme vidieť, lebo nám chýba perspektíva dostatočnej vzdialenosti, a už vôbec netušíme, ako to nakoniec dopadne.

Zároveň tu kdesi platí, že vo vzťahu k histórii jednoducho naša minulosť neplatí, a neplatia ani naše personálne dejiny. Toto napríklad úplne milujem – tie momenty, v ktorých sa moje osobné empirické poznanie, moja minulosť a moje dejiny, dejiny autentické v tom zmysle, že sú naozaj prežité – tak presne tieto dejiny –, ukážu ako historicky nesprávne či mylné. Akože totalita, v ktorej som vyrástol, nebola totalitou, a tyraniou už vôbec nie, ale bola autoritárskym režimom.