psychiater a neurovedec Iain McGilchrist ho označuje za „ontologické primitívum“ a cez rozhovory s filozofickým youtuberom Alexom O’Connorom či konzervatívnym komentátorom Andrewom Klavanom sa podobné myšlienky presúvajú z akadémie do širšej kultúry. Z tohto nešvaru sa tak stáva to, čo filozofka G. E. M. Anscombe pri inej príležitosti nazvala „a bit of Weltanschauung“ – kúsok svetonázoru. Po desaťročiach materializmu (dnešný fyzikalizmus) je to pochopiteľné. Ak sme dlho počúvali, že človek je v zásade biologický stroj, láska neurochémia a sloboda myslieť a rozhodovať sa sú iba veľmi presvedčivý trik mozgu, potom myšlienka, že sme to celé otočili naopak, pôsobí takmer oslobodzujúco. Je to ale skutočná sloboda?

Takto: materializmus má s vedomím skutočný problém a vďaka filozofovi Davidovi Chalmersovi tomu od 1995 hovorím „ťažký problém vedomia“. Stále presnejšie vieme, čo sa deje v mozgu, keď napríklad vidím červenú farbu, cítim bolesť alebo trávim čas s milovanou osobou. No stále zostáva čudný fakt, že toto všetko niekto prežíva ako subjekt – a táto skúsenosť je neprenosná a akoby bola základom, na ktorom stojí všetko ostatné. To, že si uvedomuje seba, je predsa predpoklad všetkého. Existuje tak čosi ako, „aké to je“ cítiť bolesť alebo vidieť červenú, čomu sa technicky hovorí kvália, teda kvalitatívna skúsenosť. Potiaľto dobre, problematika zaujímavá, ale v tomto bode číha pokušenie.

Ide o možnú skratku k veľkému metafyzickému obratu: ak vedomie nevieme vysvetliť z hmoty, potom musí byť vedomie základom skutočnosti a hmota bude, naopak, nejako odvodená od neho. Lenže medzi vetami „vedomie nemožno redukovať na fyziku“ a „vedomie je ontologicky prvotné“ leží poriadny kus filozofie a na tento kumšt je potrebné poriadne si posvietiť. A keď už potrebujeme svetlo, čo je lepší zdroj ako „temný stredovek“?