akoby keď sa jeden či dvaja ľudia odtiaľ a odtiaľ správajú takto a takto, zrazu to platí o všetkých. Ľudia v meste a ľudia na vidieku, ľudia s vyšším vzdelaním a ľudia so vzdelaním nižším, manuálne pracujúci a kaviarenskí povaľači. Tieto rozlišovania ma začnú strašiť vždy v momente, keď sa stretnem s čímsi takým samozrejmým a normálnym, že to vo mne spontánne začne posilňovať tú moju časť, v ktorej som bezbrehým optimistom. 

Som ním rád, vlastne som ním úplne najradšej, akurát potom žijem väčšinu času v rozpore so sebou samým. Keď viem, ako to je, psota, marazmus, všetko zle, a že moja priama skúsenosť so svetom je iná, lepšia, veselšia, z toho potom pramení tá disproporcia vo vnímaní a následný život v klamstve. Sme lepší, ako sa nám zdá, alebo, naopak, sme podstatne horší a už je to nejaké zovšeobecnenie, na ktorého konci sú v lepšom prípade predsudky a v horšom pokrytectvo.