náš plán bol sadnúť si, dať si dobrý nápoj a trochu ma azda posprevádzať istým ukrajinským mestom. Namiesto toho sme celý večer krásne „prekecali“. Moji dvaja kamaráti boli veľmi milý pár. Ona Ukrajinka, on Bielorus a niekdajší veliteľ v ukrajinskom vojenskom pluku Azov.

Na rozhovoroch je krásne nielen vzájomne si vymeniť postrehy a pridávať k nim naše vlastné pozorovania, ale aj pýtať sa jeden druhého a hľadať zmysel v otázkach, ktoré plávajú všade okolo nás. A tak som im ku koncu položil jednu, vôbec nie originálnu, otázku. Spýtal som sa: „Keby si ľudia (na Slovensku či v Anglicku) mali prečítať nejaký odkaz od vás, čo by ste im povedali?“ Ospravedlnil som sa, lebo veď tú otázku už určite dostali mnohokrát. Počuli ju však vraj prvýkrát práve odo mňa. Obaja sa zamysleli a postupne sa dopĺňali. Ich spoločné posolstvo pre nás „západniarov“ vyjadrili takto: