tento staroanglický epos z 8. až 10. storočia však nie je len rozprávkou o príšerách. Je to príbeh o neistote, potrebe niečo si dokazovať a o múdrosti, ktorá prichádza až vo chvíli, keď svaly definitívne zradia.

Poznáme to všetci. Chlap, ktorý navonok pózuje ako skala, si vo vnútri niečo kompenzuje. Taký bol aj mladý Beowulf. Hoci svoju neporaziteľnosť nosil ako štít, nie všetko bolo skvelé. Doma ho totiž pokladali za málo sľubného a čelil posmeškom. Jeho šialená túžba po sláve bola najmä kŕčovitou potrebou dokázať vlastnú hodnotu.

Najsilnejší moment eposu však prichádza na konci. Beowulf už nie je mladík. Je starý, unavený a vie, že čas sa kráti. Keď jeho krajinu začne pustošiť drak, do boja veru nevstáva s frajerským úsmevom. Kráča na istú smrť a vnútorne trpí. Pre anonymného básnika tu už nejde o mægen – hrubú fyzickú silu. Ide o mod – ducha a odvahu, ktoré čas nezlomí. Hrdinstvo tu nie je výsadou mladých a silných. Je aj pre starých, ktorých bolia kĺby a nesú si so sebou ťarchu vlastných zlyhaní.