emotivizmus tvrdí, že morálne súdy nie sú pravdivé alebo nepravdivé tvrdenia, ale prejavy pocitov, emotívnych postojov a osobných preferencií. O morálke sa nedá viesť racionálna diskusia. Keď povieme, že „rodinkárstvo je dobré“, myslíme tým iba „schvaľujem ho“ alebo „hurá, rodinkárstvo“ – a ak je zlé, kričím akoby na futbale „fúúúj, rodinkárstvo“. Morálna diskusia sa mení na stret súperiacich vôlí, v ktorom rozhoduje presviedčanie, nátlak či manipulácia. Ak sa spýtate zarytého fanúšika, prečo nosí tričko Liverpoolu alebo Manchesteru, čakáte racionálny argument? Tak funguje emotivizmus.

Ako sme sa sem dostali? MacIntyre tvrdí, že modernita zdedila úlomky staršej morálnej tradície, no stratila rámec, ktorý im dával zmysel. Aristotelovská etika vychádzala z predstavy, že človek má prirodzený cieľ (gr. telos) a cnosti mu pomáhajú stať sa tým, kým má byť. Keď sa spoločná predstava ľudského dobra rozpadla, zostali nám slová ako povinnosť, právo a spravodlivosť, ale nie jednotné meradlo ich významu. Osvietenstvo sa síce neskôr pokúsilo založiť morálku na rozume, no podľa MacIntyra zlyhalo.

Preto dnes podľa MacIntyra vystupujú do popredia tri spoločenské roly, ktoré plne stelesňujú emotivistického ducha doby: manažér, terapeut a estét. Nie sú to iba povolania, ale spoločenské vzory. Manažér nahrádza otázku „Čo je dobré?“ otázkou „Čo funguje?“ a svoju autoritu zakladá na efektivite. Manažér neskúma, či je niečo dobré alebo zlé; na veci sa pozerá z pohľadu morálnej neutrality a len robí najefektívnejšie to, čo robiť má.