mám rád ten pomalý prechod medzi júlom a augustom. Je ako skokan do vody, ktorý na vysokom mostíku urobí efektnú stojku a na chvíľu to vyzerá, že stojac na rukách celkom skamenel, ale potom predsa začne jemne balansovať a neuveriteľne pomaly (aspoň tak sa to oku zdá) sa začne prepadávať smerom k vodnej hladine. 

Tá chvíľa uprostred leta, to je akoby sa človek na okamih stratil v nekonečnom poli, keď predtým celkom bez rozmyslu zastavil auto na krajnici, otvoril dvere a len tak kráčal do vnútra krajiny. Poznáte tú túžbu? Je to ako vojsť pomaly do nádherného obrazu a stať sa jeho súčasťou. Kto by to nechcel? Celkom sa stratiť v perspektíve a už byť len postavou na pozadí, ktorú maliar nedbalo načrtol a na rozdiel od postáv v zlatom reze o nej nič nevieme.