bol som s Emanuelom na poslednej rozlúčke. Ona mala len deväť rokov. Krásna, plná života a stelesnenie pohybu a tvorivosti – svet bol jej javiskom. Nikto jej nestíhal, všetko uvádzala do pohybu. A potom tragédia predčasne dopísala časť jej príbehu. Krehkosť jej bytia mala za následok neznesiteľnosť jej nebytia. 

Keď na stene ich obývačky visí kalendár a vidím, že ju tento mesiac čakala ešte nejedna aktivita. Keď poslala domov pohľadnicu, ale tá prišla až po jej smrti. Keď každá fotografia pripomína, kto v dome chýba. Keď…

Prečo sa to stalo? Dobrý Boh určite nemôže existovať, keď dopúšťa takéto malicherné zlo. Vysmieva sa nám? Každá teodícea sa javí takmer ako neslušnosť. Naozaj žijeme v najlepšom možnom svete? Ale ak nie je Boh a ani nádej, že láska nakoniec porazí aj smrť, čo potom? Evolúcia utešiteľka? Život ako genetická hra na najprispôsobivejších? Ale veď tejto tragédii sa nedá prispôsobiť! Je to výzva na vzburu a odpor – obetovanie svojho života, ak by sa ten jej dal vrátiť. Alebo hľadať útechu v povahe vesmíru?